Padá lístie do doliny,
lúči sa syn od rodiny,
lístie vetry zachvacujú
a syna sa tak spytujú.

Pýta sa ho otec starý:
„Kamže pôjdeš, synku jarý,
keď preč šírym svetom zájdeš,
kde miesto mňa otca nájdeš? “

Syn otcovi tak odpovie:
„Mňa hlas vekov svetom zovie,
neboj sa ty za šuhaja,
však on bude syn Dunaja.“

Povie mať zarmútená:
„Veľká svetom hýbe zmena,
ach, keď preč od neho zájdeš,
kde miesto mňa mater nájdeš? “

Syn mater tak potešuje:
„Veď sa nad mnou svet zmiluje,
naplač, neplač, dobrá mater,
mám ja mater - hradbu Tatier! “

Pýta sa ho braček mladý:
„Ktože ťa mne vynahradí,
keď svetom preč odputuješ,
komuže sa požaluješ? “

Braček bratu tak odpovie:
„Keď ma schvátia búrky nové,
Váh ostane bratom mojím,
nad ním dumať si postojím! “

Už odpadol list z javora,
už preč ide syn zo dvora,
listom vietor krúti v lese -
kamže synka boh zanesie...?