Od hôr ku horám a od mora k moru
národných chrámov hradby sa zdvíhajú,
v prostriedku mora vodou obtočené
stoja ak skaly v ďalekom oboru,
vežami čierne mraky prerážajú.
Vôkol tých hradieb ďaleko - široko,
kde len z ich vàškov zazrie bystré oko -
veľké Slovanstvo žije rozložené.

Vôkol oltárov národ vyvolený
zasiela piesne lásky s modlitbami:
"Zmiluj sa, bože, zmiluj sa nad nami,
aby sme svätým duchom roznietení
v kostoloch tvojich mohli sláviť teba,
daj nám znamenia z vysokého neba!"

Nebo zablyskne - hromy zachrapčali
a ľudia božiu vôľu uslyšali:
"Vykúp si mater - dostaneš spasenie,
vylož na hradby víťazstva prápory,
ktoré zvestujú sveta vykúpenie
a chrám zakliaty naraz sa otvorí.
Neb' kliatba tvoja, kliatba je veliká,
teraz sa ona na teba zrútila -
v jednu ťa boží duch sveta zamyká
a druhou kliatbou pohan ťa okoval,
treťou ťa ale nevďak tvoj osnoval
a vlastná vina teba odsúdila."

Časy minuli, časy preletali
neraz nad hradby svätého kostela
cez dlhé veky hromy zachrapčali -
ale sa na nich zástva nechvela.

Prápor vížazstva nikto nevyloží,
nikto nesplní svätý zákon boží
a jeho slovo nikto nerozumie.

Aj po druhý raz pieseň s modlitbami
jak tichý vetrík k nebesiam zašumie:
"Zmiluj sa, bože, zmiluj sa nad nami,
čo máme robiť, daj nám znamenie."
"Vykúp si mater, dostaneš spasenie,
vylož na hradby víťazstva prápory,
kostol skliaty naraz sa otvorí."

Tak mnoho vekov nad hradbou preletí,
národ stonáva v tušení spasenia
a v ťažkých žiaľoch čaká vykúpenia.
Ale z tých túžob predošlých století
povstane ľudu hrdina sľúbený,

on v piesňach jeho i v duchu zrodený,
kliatby tie slovom na veky stroskotá.
Uhádne hádku dávneho tušenia,
prápor na hradbách víťazstvo znamená
a v ňom už piesne zahučia života.

Jak temné hory od zôr k morom hučia
a ich balvany vetry kolísajú,
tak šumom krídel orlov nadtatranských
piesne víťazstva Slovanov zazvučia.
Tak šumom búrky duchov stroskotajú
na veľkom mori národov slovanských
a ducha vekov v jednote rozdujú.