Keby si počul všetky tie víchrice,
čo v mojej duši búrkami lomcujú,
keby si videl všetky blýskavice,
ktoré cez srdce žalostne križujú...
Vtedy ja plakať dumkami prestanem,
keď hory Tatier slzami porosím,
keď si na morské tiché brehy stanem
a stopím túžby, ktoré v prsiach nosím...
Slovensko moje, veľká tvoja rana,
ach, tys' otrokom maďarského pána
či sa mám dívať na tvoju podobu,
dokiaľ ťa diabli nezrútia do hrobu!
Nie, nie ja pôjdem za teba do boja,
padnem za tvojich synov, Tatro moja.
Nie, nie ja pôjdem za teba na vojnu,
za právo žitia, za slobodu rovnú.
Dotiaľ nespustím šabľu z mojej ruky,
dokiaľ nepomstím tvojho žitia muky,
dokiaľ nezotnem zlostných vrahov hlavy,
dokiaľ nevypnem na Tatry zástavy,
v ktorých víťazstva brinkoty zazvučia
a piesne žitia Slovákov zahučia
a jak v tom chvení šumia vetrov hlasy,
tak budú šumieť Tatry vekov časy!