História nám podáva mnoho príkladov, keď sa slovenský národ dokázal zomknúť pre spoločný cieľ a ukázal celému svetu svoju silu. Inak to nebolo ani pri vzniku celonárodného kultúrného spolku, spolku „všetkých milovníkov národa a života slovenského, aby spoločnými silami pracovali a na pozdvihnutí slovenskej vzdelanosti a tým i na hmotnom dobrobyte slovenského národa“¹, Matice slovenskej.

Matice sa v 19. storočí stali pre slovanský svet akousi tradíciou. Prvá slovanská matica vznikla v Pešti v roku 1826 a bola to Matica srbská. V srbštine slovo matica znamená včelí úľ, či včeliu kráľovnú - tu nachádzame krásnu symboliku - „každý matičiar mal prispievať do národnej kultúry tak, ako to robia včely pri znášaní medu“⁴. Na Slovensku potrebu založenia Matice prvýkrát vyjadril Pavol Jozef Šafárik (1795-1861) vo svojom liste Jánovi Kollárovi (1793-1852) a Martinovi Hamuljakovi (1789-1859) 19. júla 1827. Myšlienka založiť celonárodnú ustanovizeň sa uchytila aj u mladých štúrovcov, ktorí si to vytýčili za jeden z cieľov v programe tajného revolučného krúžku Vzájomnosť (1837).

Po neúspešnom meruôsomom roku a útlme počas Bachovho absolutizmu prišiel, pre Slovákov veľmi významný, memorandový rok 1861. 6. a 7. júna sa v Turčianskom Sv. Martine zišli predstavitelia slovenského národa, aby sa dohodli na spoločnom programe - Memorande slovenského národa. Tu sa zúčastnení zaviazali vytvoriť celonárodnú kultúrnu ustanovizeň a bol vymenovaný prípravný výbor, na čele s predsedom Jánom Franciscim Rimavským (1822-1905), ktorý pripravil stanovy, vybavil povolenie, získaval členov aj dary.

Celý slovenský národ opäť raz ukázal jednotu. Veď ako inak môžeme nazvať 982 členov (s akoukoľvek politickou či náboženskou príslušnosťou), vyše dvetisíc prispievateľov či deväťdesiattisíc zlatých, ktoré prípravný výbor dokázal získať pre slovenskú Maticu (pripomeňme, že to bolo vôbec najviac členov i financií zo všetkých slovanských matíc).¹

Po schválení návrhu stanov Matice slovenskej cisárom 21. augusta 1862, už teda nič nebránilo tomu, aby boli 4. augusta 1863 na zakladajúcom valnom zhromaždení tieto potvrdené, zvolený predseda - banskobystrický katolícky biskup Dr. Štefan Moyses (1797-1869; predseda v rokoch 1863-1869), podpredseda - evanjelický patentálny superintendent, Karol Kuzmány (1806-1866; podpredseda v rokoch 1863-1866). Za čestného podpredsedu Matice slovenskej bol vymenovaný predseda Memorandového zhromaždenia, Ján Francisci Rimavský a tajomníkmi sa stali advokát, politik a publicista Pavol Mudroň (1835-1914) a katolícky kňaz Michal Chrástek (1825-1900). V roku 1866 sa stal podpredsedom Matice slovenskej spisovateľ Viliam Pauliny-Tóth (1826-1877) a v roku 1870 sa stal jej predsedom kanonik Jozef Kozáček (1807-1877). Obaja vo svojej funkcii pôsobili až do násilného zatvorenia Matice v roku 1875.

Matica bola kultúrnou, vedeckou i literárnou organizáciou. V Martine otvorila prvú múzejnú expozíciu, zhromažďovala písomné a vecné pamiatky z dejín slovenského národa. Počas prvých dvanástich rokov existencie vydala 40 kníh a 42 menších tlačí, zriadila šesť vedeckých odborov, vydávala vedecký časopis Letopis Matice slovenskej¹. Snažila sa pomáhať ľudu aj v sociálnej sfére - študentom poskytovala štipendiá, dávala pôžičky jednotlivcom i obciam. Tiež sa starala o kontakt s ostatnými slovanskými maticami.

Matica slovenská ako celonárodný spolok, symbol Slovákov, bola tŕňom v oku Maďarov a maďarónov, prekážkov v ich ceste budovania jednotného maďarského národa, a tak, ako jediná zo slovanských matíc, bola 6. apríla 1875 na základe rozhodnutia uhorského ministra vnútra násilne zatvorená.

Nepomohli ani početné vyhlásenia na obranu Matice či pokusy o jej obnovenie. Tu sa patrí spomenúť meno srbského poslanca Svetozára Miletića, ktorý obhajobu slovenského národa a Matice slovenskej dostal aj na uhorský snem, kde interpeloval ministra vnútra Kolomana Tizsu. Ten však na jeho obranu reagoval arogantne a práve pri tejto príležitosti vyslovil známu vetu o neexistencii slovenského národa v Uhorsku. Na Miletićovu výčitku, že zhabaný majetok Matice, neobhospodaruje v súlade so stanovami (kde v § 34 bolo uvedené: „Jestližeby jednota Slovenskej Matice z akýchkoľvek príčin prestala, jej celé, jakýmkoľvek menom pomenované imanie zostane imaním slovenského národa, ktoré ani rozdeliť, ani kroz nikoho odcudziť nemožno.“⁴), sa vyjadril: „Ja by som si bol žiadal pozostalý majetok odovzdať spomínanému vlastníkovi v stanovách. Prosím za odpustenie, že som to nemohol urobiť, lebo majetok tento je spomínaný ako majetok slovenského národa, hľadal som v Uhorsku tohto vlastníka, ale nemohol som ho nájsť.“⁴

Po krvavej 1. svetovej vojne, zániku žalára národov - Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatnej Československej republiky bola Matica slovenská 1. januára 1919 rozhodnutím ministra pre správu Slovenska MUDr. Vavra Šrobára (1867-1950) obnovená. Opäť zakladala vedecké odbory, zbierala knihy, starala sa o Slovákov v zahraničí. V ťažkom období presadzovania čechoslovakizmu sa ostro stavala proti takýmto myšlienkam a obhajovala svojbytnosť slovenského národa. Vydávala časopisy Slniečko, Slovensko a Slovenské pohľady, v medzivojnovom období vydala vyše 2700 kníh.¹

Matica slovenská sa počas svojej činnosti opierala aj o svoje miestne odbory a o členov, ktorých počet sa postupne rozrastal (roku 1950 mala vyše tisícky miestnych odborov a cez stotisíc členov²¹). Na čele Matice v tomto období (mala štyroch predsedov) stáli básnik, dramatik a prekladateľ Pavol Országh-Hviezdoslav (1849-1921; v rokoch 1919-1921 predseda MS), advokát, politik a podnikateľ Matúš Dula (1846-1926; predseda MS v rokoch 1919-1926), pápežský protonotár, filológ, literát František Richard Osvlad (1845-1926; predseda MS v rokoch 1919-1926), biskup ev. a. v. cirkvi a publicista Jur Janoška (1856-1930; predseda MS v rokoch 1923-1930), lekár a minister Vavro Šrobár (1867-1950; predseda MS v rokoch 1922-1930), katolícky biskup Marian Blaha (1869-1943; predseda MS v rokoch 1926-1943), advokát Július Vanovič (1856-1942; predseda MS v rokoch 1931-1939, odstúpil, pretože sa počas jeho predsedníctva v r. 1939 dostali do MS predstavitelia HSĽS; *študoval aj na Gymnáziu v RS), politik Jozef Országh (1883-1949; predseda MS v rokoch 1931-1939). Správcami Matice boli historik, literárny historik a jazykovedec Jozef Škultéty (1853-1948; správca MS v rokoch 1919-1940), profesor, literárny historik a vedec Jaroslav Vlček (1860-1930; spravca MS v rokoch 1919-1930). Tajomníkmi boli básnik a literárny historik Štefan Krčméry (1892-1955; tajomník MS v rokoch 1919-1932), František Heřmanský (tajoník MS od roku 1920), Rudolf Kľačko (tajomník MS od roku 1927) a spisovateľ Jozef Cíger Hronský (1896-1960; tajomník MS od roku 1933, od roku 1940 správca MS).

Počas ťažkého predvojnového obdobia sa Matica postavila za autonómiu Slovenska a v marci 1939 aj za samostatnú Slovenskú republiku. Nestala sa však prisluhovačom radikálov na čele Slovenskej republiky a udržala si svoju samostatnosť. 1. mája 1941 bol založený spolok Slovenská národná knižnica a 5. apríla 1943 tlačiareň Neografia. Časť členov i pracovníkov MS sa aktívne zapojila do Slovenského národného povstania. V rokoch 1940-1945 bol jej správcom a súčasne aj najvýznamnejším predstaviteľomJozef Cíger-Hronský, post tajomníka zastával Ján Marták (1903-1982) a Jozef Cincík.

Po roku 1945 sa predsedom Matice slovenskej stali básnik Ladislav Novomeský (1904-1976; predseda v rokoch 1945-1950, od r. 1968; čestný predseda od r. 1974) a profesor, matematik Jur Hronec (1881-1959; predseda v rokoch 1945-1954), v rokoch 1974-1990 bol predsedom spisovateľ Vladimír Mináč (1922-1996, *nar. Klenovec, študoval na Gymnáziu v RS). Za správcu bol zvolený Ján Marták (správca v rokoch 1945-1959, 1968-1972), v rokoch 1958-1968 zastával miesto správcu publicista a vysokoškolský pedagóg Juraj Paška (1915-), poňom učiteľ a literárny historik Pavol Vongrej (1935-), v rokoch 1971-1973 vedec a publicista Jaroslav Čelko (1923-), neskôr vysokoškolský pedagóg Štefan Krivuš (1925-), v rokoch 1987-1990 prekladateľ a pedagóg Viliam Mruškovič (1940-).

Činnosť Matice sa rozvíjala až do nástupu komunistickej moci v ČSR v roku 1948. Vtedy bola znárodnená matičná tlačiareň Neografia, zrušené vedecké odbory a v auguste 1951 aj jej miestne odbory. Neexistoval žiaden zákon, ktorý by upravoval matičnú činnosť. Až roku 1954 prijala SNR zákon o Matici slovenskej, podľa ktorého sa stala štátnym ústavom.

Matica slovenská zďaleka v tomto období nebola celonárodnou kultúrnou organizáciou. Nemohla mať miestne odbory, členov. Na národnostné pohyby na južnom a východnom Slovensku a čoraz radikálnejšie požiadavky maďarskej menšiny sa Slováci dívali s ťažkým srdcom. Slováci sa stávali na vlastnom území diskriminovanou menšinou. Kým Maďari mali Csemadok, Slovákom chýbala zastrešujúca organizácia. Najmä z týchto dôvodou sa Slováci opäť uchýlili pod ochranné krídla svojej Matice. Keď ich nechránil štát, sami si začali vytvárať Kluby Matice slovenskej. Prvý vznikol 8. apríla 1968 v Galante, ďalšie v Šali, Sládkovičove, Leviciach, Komárne a iných slovenských mestách.² Zakladajúce zasadnutia sa menili na slovenské manifestácie, sprevádzali ich vlajkové pochody z jedného mesta do druhého. Slováci žiadali SNR o zastrešenie ich miestnych odborov centrálnou Maticou, chceli nový zákon. Ten bol schválený 27. júna 1968, následne 10. augusta 1968 sa uskutočnilo Obnovujúce valné zhromaždenie Matice slovenskej, boli schválené stanovy a za predsedu bol vymenovaný Ladislav Novomeský. Matica bola „z vôle ľudu obnovená “²!

Matica mohla opäť naplno rozvinúť svoju činnosť, mohli sa o ňu oprieť Slováci z júžného Slovenska i Slováci v zahraničí. V Ohlase k slovenskému národu, ktoré prijalo obnovujúce valné zhromaždenie MS sa píše: „Matica slovenská zvlášť pocítila nežičlivosť spomínaných zhavranených bratov. Nežila, živorila. Zachraňovala sa prácou a zachránili ju aj tí, čo ju aj napriek nepriazni v srdci celú nosili. Neostala bez synov a dcér. Oživená novými dejmi národa chce ísť s národom ako symbol spoločného čestného života. Účinne chce pomáhať pri odstraňovaní nesmiernych krívd a škôd napáchaných beznárodnou kultovskou politikou, najmä na našom juhu a východe. Falošný internacionalizmus však šarapatí až dodnes. Slovenské deti často nie sú vychovávané v slovenskom národnom povedomí a slovenskými učiteľmi. Matica slovenská protestuje proti takémuto odnárodňovaniu. Slováci už nesmú byť pokladaní na svojej rodnej pôde a vo svojej vlasti za menšinu. Nesmú z južného Slovenska utekať! Slovenčina je jazykom štátnoprávneho národa. Nemožno pre ňu diskriminovať! Matica slovenská bude pre Slovákov na juhu a východe záštitou. I keď sama nemôže odstrániť všetky krivdy; lebo to je vec politických a štátnych orgánov, bude strážkyňou plného uplatnenia národných práv všetkých Slovákov. Bolo to, aj ostáva najsvätejším bodom jej programu. Preto má oprávnený nárok byť aktívnou národnopolitickou silou nášho nového národného frontu.“ ²

Nastupujúci proces politickej stabilizácie, budovania „socializmu s ľudskou tvárou“ a nepochybne aj navrátenia Matice slovenskej na miesto, ktoré jej právom patrí, bol surovo zastavený vtrhnutím vojsk Varšavskej zmluvy do republiky v noci 21. augusta 1968. Hlas Matice slovenskej však ani v týchto ťažkých dňoch neostal mlčať. Práve naopak. O 16. hodine 21. augusta vychádza prvé číslo Národných novín, ktorými Matica reaguje na vpád vojsk a spoločensko politickú situáciu. 22. augusta sa Matica spolu s ďalšími martinskými inštitúciami ozýva k ľudu aj pomocou slobodného slovenského vysielača Kriváň v Martine. Predstavitelia Matice slovenskej sa odmietavo stavali k narušeniu suverenity Československa, za stiahnutie vojsk z územia štátu, obhajovali začaté smerovanie republiky, politiku Alexandra Dubčeka a jeho vlády, prezidenta Ludvíka Svobodu. Tieto hlasy však boli čoskoro umlčané. Národné noviny s jednodňovou prestávkou prestali vychádzať 31. augusta, Kriváň ukončil svoje vysielanie v septembri.

V nastolenom období „normalizácie“ bola činnosť Matice slovenskej opäť obmedzená. Nový zákon o Matici z 20. decembra 1973 obmedzil členstvo v Matici, miestne odbory vyňal z priameho riadenia ústredím Matice a podriadil ich okresným národným výborom. To sa odrazilo v prudkom znížení ich počtu (z 585 na 25). I napriek týmto nepriaznivým okolnostiam vzrástla vedecká činnosť Matice i počet jej pracovníkov.

Po páde železnej opony, rozpade východného komunistického bloku a nastolení demokracie v Československu sa skončilo temné obdobie aj pre Maticu slovenskú. Začiatkom roku 1990 minister kultúry Ladislav Chudík odvolal predsedu MS Vladimíra Mináča a na jeho miesto vymenoval vysokoškolského pedagóga, architekta, výtvarníka, tanečníka Viliama Jána Grusku (1936-), ktorý tesne pred obnovujúcim Valným zhromaždením Matice slovenskej odstúpil z funkcie a jeho miesto dočasne prebral podpredseda Ľudovít Haraksima. Správcom sa stal vysokoškolský pedagóg a literárny historik Imrich Sedlák (1933-).

10. - 11. augusta 1990 sa uskutočnilo obnovujúce Valné zhromaždenie Matice slovenskej, za predsedu bol zvolený Jozef Markuš, podpredsedami sa stali Imrich Sedlák, Eva Garajová a Ľudovít Haraksim a správcom Miroslav Bielik. Následne, 26. apríla 1991, prijala Slovenská národná rada nový zákon o Matici slovenskej. Po celom Slovensku začali vznikať miestne odbory Matice slovenskej.

Matica slovenská sa svojou aktívnou činnosťou zapojila aj do boja za naplnenie sna Slovákov, do boja za zavŕšenie tisícročného boja o svojbytnosť. Požadovala deklaráciu o štátnej suverenite a ústavu. Zorganizovala Stoly národnej jednoty, ku ktorým pozvala zástupcov slovenských politických strán. Po významnom kroku, prijatí Deklarácie zvrchovanosti Slovenskej republiky Slovenskou národnou radou dňa 17. júla 1992, prijíma na Valnom zhromaždení MS v auguste 1992 Národný program (1991), v ktorom určuje ciele a smerovanie pre nasledujúce roky Matice slovenskej, ako aj samostatnej Slovenskej republiky, ktorej vznik sa už nedal zastaviť.

1. septembra 1992 bola prijatá Ústava Slovenskej republiky a 1. januára 1993 vzniká samostatná Slovenská republika. Pre Maticu to znamená zavŕšenie boja za samostatnosť, rozhodne sa však jej úloha pre národ nekončí. Dôležítý medzník v histórii nastal roku 1994, kedy bol prijatý nový zákon o Matici slovenskej, ktorým sa Matica pretansformovala na nezávislú, neštátnu, verejnoprávnu ustanovizeň.

Ťažké časy sa pre Maticu opäť začínajú po voľbách v septembri 1998, kedy vláda na čele s premiérom Mikulášom Dzurindom vystupuje proti Matici slovenskej. Minister kultúry Milan Kňažko presadil v Národnej rade Slovenskej republiky novelu zákona o Matici slovenskej, ktorým sa opäť začína poštátňovanie inštitučných zložiek Matice. Prebehlo aj značné zúženie toku financií pre Maticu zo štátneho rozpočtu. Zákonom o knižniciach sa Slovenská národná knižnica stala štátnou inštitúciou a bola násilne odčlenená od Matice slovenskej, ktorá ju zakladala.

Prvý miestny odbor v okrese Rimavská Sobota bol obnovený 21. januára 1990 v Tisovci, 22. februára vznikol miestny odbor v Hnúšti, 4. marca v Králi a 22. marca 1990 v Rimavskej Sobote. Vznikla Okresná rada MS a v Rimavskej Sobote vzniklo aj Oblastné pracovisko Matice slovenskej. V ňom pracoval Ing. M. Balažovjech, neskôr do roku 1996 M. Kinková a po nej p. Sokolová. Oblastné pracovisko Matice slovenskej pracovalo do 22. septembra 1996, kedy bol otvorený Dom Matice slovenskej v Rimavskej Sobote. Jeho riaditeľom sa stal Michal Hruška, predseda MO MS v Králi.