Vodca slovenského národného hnutia, politik, básnik, publicista, jazykovedec, oddaný bojovník za sväté práva slovenského národa a slovenčiny, pre mnohých najväčšia osobnosť slovenských dejín. Od skorého veku stál pri najdôležitejších udalostiach Slovákov v celej histórii. Oddane pracoval pre Spoločnosť česko-slovanskú, založil Ústav reči a literatúry česko-slovanskej, stal sa námestníkom prof. Palkoviča, kodifikoval slovenčinu (s menšími úpravami ju používame dodnes), obhajoval slovenský národ pred uhorským snemom. Založil prvé slovenské politické noviny - Slovenské národné noviny, podieľal sa na príprave Žiadostí slovenského národa, prvého štátotvorného programu Slovákov, stál na čele prvej Slovenskej národnej rady a bol aj vodcom slovenských dobrovoľníkov (prvého slovenského vojska) počas revolúcie. Posledné roky prežil v neslobode, pod policajným dozorom, v Modre.

V roku 1842 sa stal jedným zo spolutvorcov Slovenského prestolného prosbopisu (1842, druhý 1844; oba neúspešné) a v roku 1843 dal cieľavedomý Štúr svojmu milovanému národu najväčší dar: spisovný jazyk. 11. - 16. júla sa Štúr, Jozef Miloslav Hurban (1817-1888) a Michal Miloslav Hodža (1811-1870) stretli na fare v Hlbokom. Tu sa dohodli na posunutí stredoslovenského nárečia za spisovný jazyk slovenského národa. 17. júla navštívili „slovenského Homéra“ staručkého Jána Hollého (1785-1849), ktorý im slovenčinu odobril. Základy slovenčiny zasadil Štúr v dielach Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí (Nárečie slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, 1844-1846) či Náuka reči slovenskej (1846). V štúrovčine vyšla aj Hodžova Nitra II (Ňitra II, 1844). Oficiálne Štúrovú slovenčinu schválili na zasadaní Tatrína 26.-28. augusta 1844 v Liptovskom Sv. Mikuláši.

Za dramatických okolností ho na Silvestra roku 1843 bratislavský konvent suspendoval z funkcie. Toto rozhodnutie neostalo bez odozvy. Dvadsaťjeden Štúrovich druhov, študentov bratislavského lýcea sa demonštratívne rozhodlo na protest proti takémuto postupu bratislavského konventu opustiť lýceum (nakoniec 14. a 15. marca 1844 ich odchádza z Bratislavi osemnásť, trinásti sa zapísali na štúdium v Levoči).

V štúrovčine začal roku 1845 Ľudevít Štúr vydávať aj prvé slovenské politické noviny, Slovenské národné noviny (Slovenskje nároďňje novini, 1845-1848; SNN). Ich význam pre slovenskú spoločnosť bol obrovský. Tým, že im rozumeli vzdelanci či rolníci, sa aj k prostému ľudu dostali správy z najmä politickej spoločenskej, či sociálnej situácie na Slovensku. Ba s príspevkom literárnej prílohy Orol tatranský (Orol Tatránski, začal vychádzať spolu so SNN) aj z umeleckej. Stali sa Štúrovim mečom pri presadzovaní národného ale aj sociálneho (boj proti feudalizmu) programu. Slovenské národné noviny zohrali významnú úlohu aj v ťažkom revolučnom období, ktoré znamenalo pre Štúrove noviny zánik.

V roku 1847 dosiahol Štúr opäť významný medzník vo svojom živote. 30. októbra sa stal poslancom za mesto Zvolen. Z tohoto obdobia sú známe najmä Štúrove snemové reči, uverejňované aj v SNN, v ktorých zastával práva slovenského národa a pracujúceho ľudu. Vo funkcii poslanca pôsobil do začiatku revolúcie.

V meruôsmom roku 1848, 10.-11. mája boli v Liptovskom Sv. Mikuláši napísané a verejne vyhlásené Žiadosti slovenského národa, ktoré žiadajú rovnoprávnosť slovenského národa v Uhorsku. Po tomto počine vydáva uhorská vláda zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu. Štúr odišiel do Prahy, kde sa zúčastnil Slovanského zjazdu (2. jún). 15. - 16. septembra vzniká vo Viedni prvá Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Už o pár dní vypovedala poslušnosť uhorskej vláde a vyzýva slovenský ľud k ozbrojenému povstaniu. Spolu s dobrovoľníkmi sa v rokoch 1848-1849 uskutočnilo oslobodzovanie takmer celého Slovenska. Povstanie sa však končí neúspešne.

Po nástupe Bachovho absolutizmu a nesmiernom sklamaní sa zlomený Štúr roku 1851 utiahol do Modry, kde sa staral o deti svojho zosnulého brata Karola. Naďalej však literárne tvorí. Jeho bohatý život sa tragicky skončil 12. januára 1856 v Modre, po nešťastnom výstrele pušky do vlastnej nohy na poľovačke.

Náhla a nečakaná smrť zastavila Štúrov plodný život v najlepších rokoch života. Však počas svojho života vytvoril nesmrteľné dielo, zasial zrnko nádeje slovenského národa, ktorý najmä vďaka Štúrovej obeti prežil tisícročný útlak Maďarov.