Hojže, Bože, jak to bolí,
keď sa junač roztratí,
po tom šírom sveta poli
na chlebovej postati;
každý pošiel svojou stranou
hnaný žitia nevôľou;
v osamelých sa havranov
zmenil kŕdeľ sokolov.

Hojže, Bože, jak to krušno,
keď sloboda ťa nechá,
keď ti ruky rovnodušno
zviaže prísna prísaha;
dvom susedom, keď ustúpi
družiny zhon veselý,
a za tichý kút chalupy
obetuješ svet celý!

Hojže, Bože, jak to smutno
keď sa mlasosť pominie,
keď čelustie sa mohutnô
šedinami ovinie:
dumné péče zvládnu hlavou,
oheň očú vyhasne
a hruď, čo sa dme za slávou,
v nájomníctve opľasne!