Kasidor nám odkazuje: „vo dne, v noci uvažuj o pamiatkach otcov, skúmaj počiatky svojho národa, pozoruj deje a písomné pamiatky, lebo ohavnou vecou je, keď chodíš ako cudzinec po svojej vlasti.“ Matičný rok Ľudovíta Štúra ma nabáda citovať najväčšieho Slováka: „Človek bez svedomia je koža biedna, daromná; národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých“. Dnes, v časoch globalizácie a amerikanizácie často počuť, najmä od mladých, že národné sa už nenosí. Musím s nimi čiastočne súhlasiť, čiastočne ich opraviť: nenosí sa SLOVENSKÉ národné, zatiaľ čo inonárodné sa tlačí do povedomia od malička v každom jednom národe, okrem slovenského. A na samotnom Slovensku sa tiež viac podporuje cudzie, ako naše. Na aktivity Matice slovenskej, kultúrnej ustanovizne štátotvorného národa, v r.2006 bývalá tzv. vláda SR 17 mil.Sk, na kultúru národnostných menšín 160 mil. Sk. Nechcem zachádzať ďaleko, ale čo sme mohli čakať od ľudí, ktorí hlasovali proti zvrchovanosti Slovenska, proti Ústave SR, proti samostatnosti SR?! Verme, že je to už za nami. Byť vlastencom znamená milovať vlasť vtedy, keď to niečo stojí, nie keď za to veľa dajú. Svoj vzťah k národu vyjadrila podobne autorka prvého slovenského ženského románu, ktorá roky pôsobila na Rimavskej Píle, T. Vansová: „milovať národ viac, ako on miluje teba, za dobro nežiadať vďaku a uznanie, v tom je mier duše a šťastie v nešťastí“.

Naša, rozlohou neveľká Rimavská dolina s priľahlými časťami Malohontu a Gemera je nesmierne bohatá na osobnosti, ktoré vyorali hlbokú brázdu na národa roli dedičnej. Snáď ani nenájdete taký bohatý kraj, nielen na Slovensku. Na potulkách svetom som videl, ako si všade svojich dejateľov ctia. Upútala ma najmä Padova, pôsobisko prof. slavistiky na tamojšej univerzite M. Ďuricu, autora Dejín Slovákov a Slovenska. Je tam veľké námestie s kruhovou vodnou nádržou priemeru vyše 100 m, do ktorého vodu privádza malý potôčik. Okolo z oboch strán je vyše 80 sôch osobností, ktoré študovali na tamojšej univerzite. Prvá moja myšlienka bola: čo keby sme aj na našom Hlavnom námestí mali čosi podobné? Žiaľ, projekt sa vtedy už nedal zmeniť. Po rokoch sa kolektívne zrodila myšlienka urobiť pamätníky v pešej zóne na Námestí Š. M. Daxnera. Ak sa Padova pýši absolventmi svojej univerzity, Komárno sa chce predvádzať cudzincami na nádvorí Európy, medzi ktorými naši vierozvestovia sv. Cyril a Metod - patróni Európy nesmú byť, prečo by sme sa my nemohli popýšiť našimi slávnymi rodákmi? Veď ktože by si nechcel uctiť napr. prof. J.Palkovičova (Rim. Baňa), predchodcu Ľ. Štúra na bratislavskom lýceu, P. Jozeffyho, superintendenta evanjelickej a.v. cirkvi v Tisovci, ktorý v r. 1842 niesol cisárovi pánovi do Viedne Slovenský prestolný prosbopis, K. Salavu, ktorý pôsobil v Klenovci a za článok „Čo Slovák, to človek“ si vyslúžil 2 týždne basy v Rimvaskej Sobote, B. Nosáka (Tisovec) - jedného z najbližších spolupracovníkov Ľ.Štúra, J. D. Čipku (tiež z Tisovca), znamenitého rozprávkara, ktorý spolu s J. Franciscim, A. H.Škultétym zbieral naše ľudové povesti, ktoré potom vydal P. Dobšinský.

Našu úctu si zaslúži aj rodák z Ratkovej D. Bachát, posledný štúrovec, „verný rodu syn, ktorému mrieť za rod k sláve kázal Hospodin“, či E. Putra z Hrušova, ktorý rád maľoval v našom prostredí. Známe sú jeho obrazy Dom v Hrachove, Dom v Ratkovej, Husitský kostolík v M. Teriakovciach. Štyri roky tu pôsobil ako župan J. Jesenský. Ak som spomenul rok Ľ. Štúra, naň nadväzuje matičný rok ďalšieho nášho velikána - K.Kuzmányho, prvého podpredsedu Matice slovenskej, ktorého výzvu si musí vziať k srdcu najmä naša mladá generácia: „Ak chcete ďalej prísť, ako my dôjdeme, treba vám viac vedieť, ako čo my vieme“. Že v tomto kraji žili múdri ľudia, vyjadril pred vyše 200 rokmi L. Bartolomeides (Klenovec): „Sotva nájdeš vzdelanejšie obyvateľstvo v Uhorsku ako sú Slováci tohto kraja“. V jeho časoch vznikla na Nižnom Skálniku Učená malohontská spoločnosť, ktorej významnýmimi predstaviteľmi boli M. Holko, J. Feješ (obaja z Nižného Skálnika), S. Kollár (Čerenčany), P. Šramko (Klenovec), ktorý r.1803 zostavil prvú česko-slovenskú gramatiku. Verím, že to čo platilo pred 200 rokmi bude platiť aj v budúcnosti, aj keď dnes na naše školy nieto. Veď „od rána do večera mení sa čas“ – tak to povedal M. Hrebenda z Hačavy, ktorý hoc' sám nevidomý rozdával ľuďom svetlo. Myslel tým pominuteľnosť každej moci.

Náš snáď najväčší rodák, Tisovčan Š. M. Daxner svoj národ ocenil takto: „Ja veľkú dôveru mám v zdravý rozum národa slovenského.“ Zdravý rozum národa znamená najmä zdravý rozum jeho predstaviteľov. Ale: „My vytrváme, a vampýrov treba z hrudi toho dobrého slovenského ľudu vydrhnúť“, takto sa vyjadril J. Škultéty, rodák z Potoka pri Rovnom, doživotný správca Matice slovenskej, ktorý sa dožil požehnaných 95 rokov a aktívny bol temer do smrti. Aby sme vytrvali, musíme ísť ako S. Vozár z Hrachova: „ja šiel som srdcom odhodlaný“, lebo „verným národným žitia povinnostiam, cieľom, vnuknutím bola posvätená jeho vôľa“. Žiaľ, 27 ročného ho na smrť dobodali na námestí pred katolíckym kostolom. Už spomínaný A. H. Škultéty, pochovaný v Kraskove, nám odkazuje: „nie všetko, čo nie je naše, ale to, čo je vaše, to si vezmite Slováci, to prijmite do každého domu, tomu náruč otvorte a k srdcu priviňte ako vlastný národný poklad“. Ak sa budeme držať tejto zásady, potom budeme môcť povedať s hrdosťou ako v Rimavskej Sobote pochovaný ďalší blízky Štúrov spolupracovník Peter Pavol Dobroslav Kellner - Záboj Hostinský: „Ja, syn Slávy, syn Slovena“, ktorý nás vystríha: „beda tomu národu, ktorý nie je hrdý na svoje meno!“ Podobne aj M. M. Bakulíny z Pondelka, keď mu otec vytýkal, že nehovorí po maďarsky, lebo tak by urobil lepšiu kariéru: „Slovák som, otec môj, Slovákom len zostanem!“ A dodal: „bo čo jesť nebudem, predsa k blahu národa môjho a rozkvetu jeho všetko obetujem“. Podobne sa dušuje aj básnik J. Botto z Vyšného Skálnika: „Pánu Bohu prisahám, národ v putách nenahám!“ a prorokuje: „no príde, i prísť musí ten veľký deň súdu a za stôl zasadne pravda môjho ľudu.“ Zamyslime sa nad týmito výrokmi! Neboli to ľahké časy.

Rodák z Hnúšte, ktorého snáď môžem považovať za pra-pra-strýka (dúfam, že sa preto tam hore na mňa nenahnevá, a viem, že patril k tej bojovnejšej časti štúrovcov) J. Francisci, svoj boj zhodnotil v poslednom verši svojej básne o najväčšej Malohontskej rieke Rimave takto: „lebo cez búrky vodia cesty slávy“. Tvrdý chlebík Slovákov vyjadril vo svojich povestiach P. Dobšinský, pochovaný v Drienčanoch: „slovenské povesti jasne a správne vidia, zdravo veštia a vymeriavajú pravú cestu budúcnosti. Je to cesta oddania sa kráse, pravde a dobru zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle milosti a pravdy. Je to cesta utrpenia, práce a boja; povesti také víťazstvo ani nechcú, čo by dolu na zem padlo bez potu.“ J. D. Čipka nám radí: „Slovensky si spievaj, veď ťa Boh počuje, trebárs i celý svet spev tvoj zatracuje.“ Ľ. Kubáni z Horných Zahorian je optimista, oslavuje Slovač takto: „a z popola nie Fénix, lež sokol, sokol-Slovák vylúpne sa“. I. Krasko z Lukovíšť oveľa neskôr nás smelo vyzýva: „po noci tisíc liet vykroč z tmy na svetlo“. Bodaj by sme si mohli povedať aj my, ako J. Botto: „My sme u nás doma, my sme tuná páni!“ a spolu s J. Franciscim s radosťou hlásať, že „to Slovensko v nový kvet vykvetá“. Preto chráň si sestra milá, aj ty chráň si, bratku milý, zdravie ducha, mužné sily, chráň si srdca čisté zore, ktoré svietia v rannom jase tvojho žitia na obzore. V takejto chvíli by náš najväčší kapitán Slovenského dobrovoľného zboru meruôsmych rokov M. M. Bakulíny zaveršoval: „Štrngnime si bratia, hoj veď nám už svitá, vzájemnosť slovanská krásne už prekvitá.“

Verím, že Slovensko sa zbaví kliatby prútov kráľa Svätopluka, kliatby nesvornosti, a bude prekvitať aj vzájomnosť slovenská. Verím, že u nás zvíťazí štúrovský princíp Slovanstva: ľudskosť. Veď ak po lete musí prísť jeseň, tak po zime príde jar, február musí prísť preto, že pred ním bol... Verím, že v tomto roku úspešne zavŕšime naše snahy a v septembri osadíme súsošie Jána Francisciho Rimavského a Michala Miloslava Bakulínyho. V ďalšej etape by sme mali na pripravených podstavcoch osadiť busty J. Botta, Ľ. Kubániho, P. Kellnera Hostinského, T. Vansovej a I.Kraska. Ak ste dobre počítali, vymenoval som 26 našich slávnych rodákov a dejateľov, ktorí tu pôsobili. Zakončím citátom Senecu: „Premýšľaj, ako veľmi potrebujeme dobré príklady, a uznáš, že spomienka na veľké osobnosti je práve taká osožná, ako ich skutočná prítomnosť.“

Informácie o projekte v našom Dome MS v Rim. Sobote (adresa a telefón v kontakte). Číslo účtu Domu MS v Rim. Sobote: 381 207 434/0900 (SLSP a.s. Rimavská Sobota).