Politik, ekonóm, filozof, historik, spisovateľ, redaktor a publicista, významný Štúrov žiak a spolupracovník - pre mnohých menej známy, či dokonca neznámy, no svojimi činmi a dielom rozhodne jedna z najväčších osobností slovenských národných dejín. Aktívne sa zapojil do národného hnutia, stál pri zrode Slovenských národných novín, Žiadostí slovenského národa i Matice slovenskej. Pre svoju slovenskosť sa však stal tŕňom v oku maďarských úradov a celý jeho život bol postihnutý prenasledovaním a perzekuovaním.

Narodil sa 6. januára 1823 vo Veľkej Polome (dnes súčasť Gemerskej Polomy, okres Rožňava). Otec Karol Kellner (1778-1856) kňaz vo Veľkej Polome, literát, v slovenskom národnom hnutí sa neangažoval. Matka Kristína rod. Fabriciová. Peter, krstený Peter Pavol, mal šesť bratov, z ktorých dospelosti sa dožili iba dvaja - Karol a Gustáv. Najstarší Karol viedol protislovensky orientovanú činnosť a stal sa maďarským vlastencom, najmladší Gustáv pokračoval v národnobuditeľskej činnosti.

Peter Kellner začal svoje štúdiá na evanjelickej ľudovej škole vo Veľkej Polome, evanjelickom gymnáziu v Rožňave (1832-1836), v rokoch 1836-1839 navštevoval lýceum v Levoči. Mladý Kellner sa ešte do spoločnosti tunajšieho Slovanského ústavu nezapájal. Po opätovnom návrate na národnostne zmiešané rožnavské gymnázium si už však, v silne pomaďarčenom a šovinistickom prostredí, naplno uvedomuje príslušnosť k slovenskému národu. Roku 1840 príchadza na lýceum do Bratislavy, kde tom čase prekvital slovenský národný život. Práve v tomto čase sa na lýceum zo štúdii v Halle vracia aj Ľudevít Štúr. Kellner sa aktívne zapája do činnosti Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej, roku 1841 už začína aj literárne tvoriť, prijíma slovanské meno Dobroslav. Býval vo Fernolyovskom dome spoločne s Ľudevítom Štúrom, Jánom Kaliničakom (-) a Jozefom Podhraským (-). Na jar roku 1842 sa podieľal na príprave Slovenského prestolného prosbopisu. Pri Štúrovi stál aj počas kodifikácie spisovnej slovenčiny. V tomto období sa prepracoval na jedného z najvýznamnejších členov bratislavského Ústavu, zapísal sa ako nadaný básnik a literárny teoretik. Roku 1843 prijal priezvisko Hostinský.

Potom, ako zakázali Štúrovi zakázali vykonávať funkciu námestníka prof. Palkoviča sa Peter Kellner pridáva k ďalším dvadsiatim protestujúcim študentom, ktorí na znak protestu prestali začiatkom roku 1844 navštevovať bratislavské lýceum. Tento čin nemožno chápať inak, ako veľkú obeť študentov, ktorí sa dobroveľne, za svojho milovaného učiteľa a milovaný národ vzdali všetkých finančných a štipendíjnych výhod, o ktoré pri opustení lýcea prišli. V tomto obdobi napisal Kellner aj báseň Marš (pieseň pod názvom Nech sa valí Sláva letom). Ani tento protest však nič nepriniesol, a tak osemnásť študentov odchádza 4. a 5. marca 1844 protestne z Bratislavy. Trinásť z nich, na čele s Kellnerom sa zapísalo na štúdia do Levoče.

Do Bratislavy sa Kellner vracia v septembri 1844, opäť do Fernolayovského domu ako podnájomník Ľudevíta Štúra. Po schválení žiadosti o vydávanie novín, vychádza 15. júna 1845 Ohlas o Slovenskích národňích novinách a Orlovi tatránskom, s ktorým Štúrovi už pomáha aj Peter Kellner. V redakcii SNN sa staral predovšetkým o administratívne a účtovnícke práce. V redakcii pracovali spolu so Štúrom a Kellnerom aj Bohuslav Nosák (-) a Ján Štúr (-), mladší brat Ľudevíta. V roku 1847 sa Kellner stáva predsedom spolku Jednota mládeže slovenskej. Ku Kellnerovmu významnému dielu patria úvodníky uverejnené v SNN v apríly 1848, ktoré patria k najväčším publicistickým dielam revolučného obdobia. V tomto období spolupracoval predovšetkým s Hurbanom, pomáhal s prípravou Žjadosťí slovenskjeho národa v stolici Ňitránskej a stál po Hurbanovom boku aj pri ich čítaní pospolitému ľudu. Zúčastnil sa pri vzniku prvého štátotvorného programu Slovákov - Žjadostí slovenskjeho národa v Liptovskom Sv. Mikuláši. Aktívne sa však na revolúcii, najmä z dôvodu nedôvery k Viedni (a orientácii Štúra k nej) nezúčastňuje.

Po neúspešnej revolúcii, bol roku 1850 menovaný za hlavného komisára Gemersko-Malohontskej župy a usadil sa v Rimavskej Sobote. 28. septembra 1852 sa oženil s Matildou Hricovou, meštiankov z maďareskej rodiny z Jelšavy. Narodili sa im dve dcéry, Oľga a Alma. V tomto období sa stáva obeťou perzekúcií uhorských úradov, ustavičného premiestňovania prevažne do neslovenského prostredia (maďarské úrady ním sledovali prerušenie kontaktov medzi predstaviteľmi slovenského národného hnutia). Tak pôsobí v Hnilci, Gelnici, Levoči a v Novom Meste pod Šiatrom. Po roku 1860 (vydaní Októbrového diplomu) sa stáva Peter Kellner opäť obeťou úradnej mašinérie. Bol penzionovaný, usadil sa v obci Licince nedaleko Jelšavy v rodine svojej manželky. Existenčné problémy mu nedovolili ani zúčastniť sa na memorandovom zhromaždení v Trenčianskom sv. Martine, plne ho však podporoval. Po politickom „odmeku“ roku 1861 zaujal Kellner miesto hlavného slúžneho v malohontskej slúžnovskej kancelárii, so sídlom v Rimavskej Sobote. V Rimavskej Sobote pôsobil jedenásť rokov až do svojej smrti. Zlepšila sa aj jeho finančná situácia, roku 1862 prispel sumou tristo zlatých na evanjelické gymnázium v Revúcej. 4. augusta 1863 sa zúčastnil na zakladajúcom Prvom valnom zhromaždení Matice slovenskej a prispel na ňu sumou sto zlatých. Až tu sa po takmer pätnástich rokoch stretol s mnohými druhmi, ktorých nevidel od začiatku revolúcie.

Prišlo však rakúsko-maďarské vyrovnanie a sním aj ťažké časy pre slovenských úradníkov, ktorí boli zo svojich funkcií prepúšťaní. Inak to nebolo ani v prípade P. Kellnera, ten však odstúpil sám. Dostal jednorázové finančné odstupné a po viac ako šestnástich rokoch práce v štátnej službe nepoberal žiaden dôchodok. Naďalej je však aktívnym členom Matice slovenskej, pracuje v jej novovzniknutých výboroch (historickom, filozofickom, literárnom), spolupracuje s novovzniknutými Národnými novinami, pracuje ako predseda Strany slobodomyseľných Malohonťanov, agituje za Slovenskú národnú stranu. Maďarské úrady mu odmietali poskytnúť prácu a tak celá rodina živorí. Príležitostne pracoval ako pomocný uradník a zapisovateľ. Pracoval v teréne a 3. augusta 1873 ho v Hnúšti zasiahla ťažká choroba, ktorej 10. augusta vo veku päťdesiat rokov podľahol. Pochovaný je v Rimavskej Sobote.